Boli časy, boli – tesne po druhej svetovej vojne, keď sa naša krajina znovu dávala do poriadku. A to až do takého, že ste potrebovali vodičák aj na bicykel. Našla som ho v rodinnej pozostalosti svojho deda Viktora Jančoka.
Dokument bol bez fotky, za to držiteľ preukazu bol veľmi podrobne opísaný, ako za starých čias pred vynálezom fotografie.
Dokument bol bez fotky, za to držiteľ preukazu bol veľmi podrobne opísaný, ako za starých čias pred vynálezom fotografie.Postava: stredná
Obličaj: podlhovastá
Vlasy: Zm.kaštanové
Oči: sivé (a tu sa musím ohradiť, lebo podľa toho, čo viem, tak dedo mal krásne modré oči v kombinácii s tmavými vlasmi a bol veľký štramák)
Ústa: súmerné
Nos: tupý (no dovoľte!)
Zvláštne znamenie: nemá
Po verejných cestách jazdil na bicykli značky Favorit s číslom 1523z.
Z rodinných spomienok však viem, že už počas vojny mal dedo aj nákladný automobil. Ako chlapec z relatívne chudobnej dedinskej rodiny sa vypracoval na úspešného podnikateľa – mal dielňu na modrotlač v Leviciach.
Samozrejme, že o podnikanie ho pripravili komunisti, tak ako všetkých.
Dlhé roky strávené v dielni plnej chemických výparov z farieb, sa podpísali na jeho zdraví a predčasnom úmrtí. Preto som nemala možnosť ho spoznať osobne. Ale vďaka úžasným moderným technológiám som ho aspoň trochu oživila.
Alica Jančoková
