Ako všetko začalo?
História a detektívky boli už v detstve moje najobľúbenejšie knihy. A tieto dávne záľuby sa dnes pretavili do mojej vášne pre rodokmene. Vždy ma zaujímalo, kto asi boli moji predkovia a odkiaľ pochádzajú. Každý z nás v sebe nesie stopy veľkého množstva predkov, máme ich DNA, zdedili sme po nich vlastnosti, vizáž aj choroby. A pritom o nich nevieme vôbec nič.
Poznáme svojich rodičov, starých rodičov a v najlepšom prípade aspoň po mene aj praprastarých rodičov.
Poznáme svojich rodičov, starých rodičov a v najlepšom prípade aspoň po mene aj praprastarých rodičov. Ruku na srdce, vedomosti mnohých z nás končia už starými rodičmi. U ľuďoch, ktorí žili pred 100 rokmi a vďačíme im za život, už nič netušíme. Nevieme, ako sa volajú, kde žili, ani čo robili.
A presne tento moment ma vždy veľmi priťahoval, aj keď v našej rodine sme o praprarodičoch vedomosť mali. Prababku Rózku, ktorá žila v Stupave a volali sme ju starenka, som mala šťastie spoznať aj osobne. Dožila sa požehnaného veku 86 rokov a nemala ľahký život. Chcela som však vedieť viac aj o tých vzdialenejších.
Naše rodinné priezviská (z maminej strany) boli Prokeš a Pavlíček
Už z toho bolo viac-menej jasné, že na Slovensko zablúdili spoza rieky Moravy. Okrem toho som však aj mala čoraz silnejšie tušenie, že ani Nemci nám asi nebudú veľmi vzdialení. Otázok bolo veľa, odpovede prišli v momente, keď sa začali digitalizovať staré cirkevné matriky a postupne ich začala zverejňovať na internete najprv mormónska cirkev. Okamžite som sa vrhla do pátrania. A takmer hneď, po pár desiatkach hodín pátrania, sa mi z hmly zabudnutia začal vynárať náš prvý veľký rodinný príbeh.
Prokešovci.
Vyše 300-ročná nemecká mäsiarska dynastia Proksch z mestečka Schildberg (dnes Štíty) na Severnej Morave. Okolo roku 1720 sa jeden z ich synov rozhodol opustiť rodné mesto, prešiel 200 km dole z kopcov smer juh a usídlil sa v úrodnej oblasti Weinviertel (Vínna štvrť) v Dolnom Rakúsku, pri mestečku Poysdorf. Ako veľmi mu rozumiem! Jediné kopce, ktoré znášam, sú tie s vinicami. Nemecký mäsiar si založil nový život a oženil sa s miestnou rakúskou vinárskou devou.
Vznikla nová vetva Prokšovcov, ktorým miestni farári zmenili meno na Prokisch. O sto rokov neskôr traja synovia zopakovali postup svojho prapradedka a vybrali sa hľadať šťastie ďalej, do sveta. Dvaja zakotvili až v Budapešti, kde začali podnikať najprv v rodinnej mäsiarskej tradícii, neskôr v gastronómii a vybudovali zámožnú rodinnú vetvu.
Tretí brat Peter asi nemal až také túlavé topánky, iba prešiel na duhu stranu rieky Moravy a usadil sa v Stupave, vzdialenej od Poysdorfu len 65 km. Časom sa zopakovala aj história s priezviskom a jeden zo záhoráckych farárov inovoval rodinné meno z Prokisch na Prokesch. Priezvisko Prokesch totiž bolo v okolí Bratislavy známe vďaka Nemcom, ktorí sa usadili v Rači. A tak sme sa ocitli na Záhorí. Fascinovalo ma, keď som zistila, že aj napriek dvojgeneračnej pauze spôsobenej oboma svetovými vojnami a úplnému prerušeniu rodinnej pamäti, sa jeden z maminých bratov stal mäsiarom. Stáročné rodinná tradícia v ňom pretrvala a on vypočul jej volanie bez toho, aby o tom čo len štipku vedel.
Ja som zase okamžite nabehla do vinárskeho Poysdorfu, do ktorého som sa hneď zamilovala. Odvtedy tam chodievam pravidelne, a nielen tam.
Založila som tradíciu navštevovania pôvodných miest našich predkov.
Chodievam tam s vypracovaným rodokmeňom, ktorý rozprestriem a nahlas vyslovím meno pradedka, ktorý odtiaľ odišiel. A aspoň takto pomyselne vraciam spomienku na neho na miesto jeho pôvodu.
Tvorba rodokmeňov je mojou vášňou už 7 rokov.
Keď som sa podučila na vlastnej rodine – každý máme mnoho línií, začala som vypracovávať rodokmene aj priateľom a známym.
Znovu objavovanie príbehov z dávnej histórie je pre mňa rovnako fascinujúce bez ohľadu na to, či sa týkajú osobne mojej rodiny, alebo spočiatku neznámych ľudí. Na začiatku je vždy rovnaké tajomstvo – nikdy neviem, čo nájdem a kam ma pátranie zavedie. Realita býva častokrát omnoho zaujímavejšia, než vymyslené literárne príbehy. Snažím sa vcítiť do každej rodiny, ktorej históriu odkrývam, a ak je to možné, navštevujem rovno aj miesta, kde rodina žila.
A častokrát sa z pôvodne neznámych ľudí stávajú moji známi, až priatelia. Lebo je fakt, že nik ich nemá lepšie „prelustrovaných“ ako ja. A tak je dôvera vo mňa nevyhnutnou podmienkou spolupráce.
Úplne najkrajšie bývajú momenty, keď sa na znovuobjavené miesta pôvodu vyberieme spolu s danou rodinou a do slova ideme po stopách ich predkov.
Navštívili sme tak raz s kamarátkou a jej dcérou starý, takmer zaniknutý židovský cintorín v Kalnici, odkiaľ pochádzala časť rodiny. Náhrobky bolo pokradnuté, povalené, poničené. A zrazu dcéra objavila ten jeden jediný, kde sa dalo meno ešte prečítať. A to meno na pomníku bolo práve ich rodinné. Pripadali sme si všetci ako vo filme : – )
Každým jedným rodokmeňom sa učím stále viac a viac, nielen o samotnom pátraní v starých dokumentoch, ale aj o živote našich predkov, o živote v danom konkrétnom regióne. Spoznávam rôzne, dnes už prakticky zaniknuté komunity a spoločenstvách, (Dobšinskí Nemci, Spišskí Nemci, sklárske rody, slovenskí Chorváti, Habáni.. ).
Viem, že moje učenie vlastne nikdy neskončí…
A to ma zároveň aj teší. Môžem žiť svoju večnú detektívku v napínavom historickom románe.
